Napoleon v Rusku

V celých dejinách, plných mätúcich otáznikov, existuje niekoľko zásadných udalostí, okolo ktorých sa všetko akoby točí. Jednou z nich je aj Napoleonov vpád do Ruska.

Nás zaujímajú predovšetkým tieto otázky:

· Prečo sa francúzsky cisár vydal na tak veľkú a riskantnú akciu?

· Bola za tým len túžba získať ruské územie?

Prečo sa Napoleon vydal k Moskve, keď sídlom ruského impéria bol Petrohrad? Prečo sa oficiálna história postarala, aby tohto geniálneho stratéga budúce pokolenia vnímali len ako „korzické monštrum“, hoci prostí Francúzi za ním očividne išli?

A predovšetkým – prečo, keď po dlhom pochode jeho obrovskej armády došiel až k bránam Moskvy, v ktorej múroch čakali obrancovia pod velením Kutuzova, nedošlo k očakávanej rozhodujúcej bitke a Kutuzov namiesto toho vydal úplne absurdný príkaz mesto opustiť? A to okamžite?

Kutuzov

Deň pred osudným odovzdaním „cárovnej všetkých miest“ vrchný veliteľ ruských vojsk a domobrany, generál-poľný maršal Ruskej ríše, rozkázal okamžitý ústup z Moskvy. Nehľadiac na prudký odpor niektorých svojich generálov a napriek tomu, že ešte de predtým, v rozkaze z 31. augusta, sa zaprisahal zdrviť protivníka v poslednej rozhodujúcej bitke pod hradbami Moskvy. Armáda dokonca odišla s takým zhonom, že tu zanechala viac ako 30 tisíc svojich zranených a obrovské množstvo zbraní (156 diel, 27 tisíc gulí, 75 tisíc pušiek a 40 tisíc šablí, 600 práporov a 1 000 štandard).

Toto rozhodnutie poľného maršala doteraz nenašlo jednoznačného vysvetlenia. Niekto to ospravedlňuje, vychádzajúc z konečného výsledku. Niekto ho pokladá za zradcu, ktorý sa zapredal žido-slobodomurárom v podobe Francúzov. Alebo Angličanov. Ale mal niečo také potrebné? Vo svojom veku? Majúc všetko, čo si človek môže priať – peniaze, slávu, ocenenie a tituly…

Ruské vojská potom, čo úspešne odrazili všetky útoky Francúzov, zachránili rezervy a mali k dispozícii vynikajúce pozície a silné tylo, nečakane odišli. A nie jednoducho odišli, ale nechali nepriateľovi k vyplieneniu najväčšie mesto krajiny. Jeho historický stred.

Napoleon

Napoleon pred bránami opustenej Moskvy zaváhal. Nebol hlúpy. On, známy svojou rozhodnosťou, sedel a čakal, nevedno na čo. Váhal vstúpiť do Moskvy, hoci už vedel, že je prázdna. Cítil pascu? Možno mu niečo hovorilo, že takí skúsení velitelia ako Kutuzov jednoducho nevydajú tak významné miesto, ktoré je navyše dobre opevnené a zaistené.
Avšak nebolo na výber. Dovtedy Napoleon už stratil početnú prevahu. A hlavne dôveru vo víťazstvo. „Zo všetkých mojich bojov bol najhorší ten pred Moskvou. Francúzi ukázali, že si zaslúžia víťazstvo, ale Rusi si ponechali právo byť neporaziteľní … „– povedal po návrate.
Nešťastnému Bonapartovi nenapadlo, že nikto s ním žiadny boj nechystal. Nebolo prečo. Všetko bolo už predurčené. Kutuzov dostal rozkaz opustiť Moskvu, pretože jeho armáda splnila úlohu – nalákala nepriateľa do pasce. Pokiaľ ide o Moskovčanov, všetci vedeli, že mesto bude opustené a že je potrebné vziať nohy na plecia, aby ich nedostal Bonaparte, ktorý nebude mať zľutovanie. A bude kradnúť, zabíjať a znásilňovať. Takže, ako sa hovorí, kto sa neschoval … Avšak nemnohí zostali. Celkom 20 tisíc obyvateľov mesto neopustilo. Napoleon nakoniec pod tlakom vojska a svojej pýchy po niekoľkých dňoch vydal rozkaz mesto obsadiť. Do Moskvy vstúpil 2. septembra. Jeden z Napoleonových veliteľov, markíz Armand Augustin Louis de Caulaincourt neskôr spomínal: „Mesto bez obyvateľov bolo zahalené v ponurom tichu. Po celú dobu svojej cesty sme nestretli jediného miestneho obyvateľa … „.
Pasca zaklapla. Zver sa chytila.

Tú noc v Moskve vypukol požiar. Brigádny generál gróf Philippe Paul de Ségur vo svojich pamätiach napísal: „Dvaja naši dôstojníci sa usadili v jednej z budov Kremľa, odkiaľ mali dobrý výhľad na severnú a východnú časť mesta. Okolo polnoci uvideli neobyčajný jas a plamene zachvátili palác: najprv osvetlili krásne a ušľachtilé obrysy architektúry – a potom sa to všetko zrútilo…“ Svedectvá prinášané dôstojníkmi, ktorí sa zbiehali zo všetkých strán, sa medzi sebou zhodujú. V noci zo 14. na 15. ohnivá guľa zostúpila nad palácom kniežaťa Trubeckého a zapálila túto budovu. Veľmi podivný požiar. Mimoriadne (!) Svetlo. Ohnivá guľa. Plamene vrhajúce sa (!) na stavby. Nie na hlinené mazanice, ale na mnohoposchodové kamenné paláce! Nezapaľujúce, ale ožarujúce. Spočiatku. A potom sa vrhajúce!

I. Ajvazovskij: Požiar Moskvy

V. P. Ščepetnev vo svojej knihe „Spevy pekla“ uverejnil úryvky z denníka iného francúzskeho dôstojníka, Charlesa Artois, ktorý sa ťaženia tiež zúčastnil:
„Stál som na nádvorí veľkej ruskej usadlosti … Vtom sa prudko rozhorelo svetlo, žeravé, biele, oslepujúce a svietilo nie dlhšie ako päť sekúnd, napriek tomu stihlo spáliť tváre Paula Berge, ktorý stál na balkóne. Steny i krovy domu začali tlieť. Prikázal som vojakom vyliať na krovy niekoľko desiatok vedier vody a len vďaka tomu sa podarilo usadlosť zachrániť. V ďalších usadlostiach bližších k zjavenému sa svetlu vypukli požiare. Práve tento záhadný nebeský záblesk bol príčinou strašného požiaru, zničenia Moskvy…
… Všade okolo zúrili požiare. Usadlosť, kde sme prebývali, vydržala, ale ako sa ukázalo, naše rady porazila iná hrôza. Vinou zhnitej ruskej vody, nestriedmosti v jedle, či inej príčiny, všetci naši ľudia teraz trpia silnou krvavou hnačkou. Slabosť vo všetkých údoch, závraty, nevoľnosť prechádzajúca v neutíchajúce zvracanie, sprevádzajúce naše nešťastie. A nie sme sami, podobne na tom sú všetky batalióny nášho pluku, všetky pluky v Moskve. Lekári majú podozrenie na dyzentériu alebo choleru a odporúčajú čo najskôr opustiť nehostinné mesto. Navečer prišiel Pierre Duroy. Jeho oddiel stojí desať vierst od mesta, všetci zdraví a veselí, pravda, obťažujú ich ruskí partizáni. Keď videl náš žalostný stav ušiel, bojac sa nákazy …
… Veľa koní je ťažko chorých, veterinári sú bezradní … „

O týždeň neskôr si poručík zapísal: „Začali nám padať vlasy. Bojím sa, že čoskoro budeme plukom plešatých … „

Ako je známe, z vyhorenej Moskvy sa zvyšky francúzskej armády vracali po zničenej Smolenskej ceste. Tí, čo nezahynuli v Moskve, umierali cestou. A nebol to len generál Mráz spolu s generálom Hladom, čo bolo príčinou postupného zániku armády. Vojaci boli plní vredov a jaziev, umierali ľudia aj kone. Charlesovi Artois sa podarilo dostať domov. Už nikdy sa však neuzdravil a onedlho zomrel vo veku 32 rokov. Nálezca jeho denníka, zhodou okolností kandidát fyzicko-matematických vied, s rukopisom zoznámil špecialistov, ktorí sa následne zhodli na jedinom vysvetlení: armáda, ktorá okupovala v r. 1812 Moskvu, sa stala obeťou niečoho nápadne podobného vzdušnému jadrovému výbuchu. Výbuch vyvolal požiare a prenikavá radiácia chorobu z ožiarenia, ktorá potom rozložila armádu.
Najsilnejšie bolo zasiahnuté centrum mesta. Bez ohľadu na to, či tu boli stavby z kameňa alebo z tehál. Dokonca aj Kremeľ bol silne poškodený, aj keď bol od okolitých budov oddelený širokými priestormi a priekopami, ako je Alevizova priekopa (34 metrov široká a 13 metrov hlboká), ktorá prechádzala od Arzenálnej veže k Beklemiševskej. Táto ohromná priekopa bola po požiari plná sutiny a trosiek, preto bolo neskôr jednoduchšie ju zarovnať ako vyčistiť.
Mimochodom, Napoleon, ktorý býva obviňovaný z podpaľačstva a bombardovania Kremľa, sám sotva počas tohto požiaru prežil. Gróf de Ségur napísal: „Vtedy naši po dlhom hľadaní našli vedľa hromady kamenia podzemnú chodbu vedúcu k rieke Moskve. Touto úzkou chodbou sa Napoleonovi a jeho dôstojníkom a stráži podarilo dostať sa von z Kremľa. Všetci, čo prežili, boli v šoku.“
De Ségur pokračuje: „Tí z našich ľudí, ktorí predtým chodili po meste, teraz boli ohlušení z búrok ohňa, oslepení popolom, nepoznávali krajinu a okrem toho aj samotné ulice zmizli v dyme a zrútili sa do hromád sutín … Z veľkej Moskvy zostalo vcelku len nemnoho domov roztrúsených medzi zrúcaninami. Tento rozdrvený a spálený kolos, podobný mŕtvole vydával ťažký zápach. Hromady popola a miestami trosky rozvalín stien a trosky trámov svedčili o tom, že tu kedysi boli ulice. V predmestiach sa objavili ruskí muži a ženy oblečení do ohorených šiat. Podobní prízrakom zmätene blúdili zrúcaninami … Z francúzskej armády, rovnako ako z obyvateľov Moskvy prežila iba tretina. Po požiari prišli choroby. Jeden z obyvateľov Moskvy rozprával: „Kasárne boli zavalené chorými vojakmi bez akejkoľvek starostlivosti a v nemocnici ranení umierali po stovkách kvôli nedostatku liekov a tiež jedla … ulice i námestia boli zavalené mŕtvymi, zakrvavenými telami ľudskými i konskými… stonali umierajúci ranení, ktorých iní vojaci prechádzajúci okolo zo súcitu zabíjali s takou zvláštnou chladnokrvnosťou, s akou v lete zabíjajú muchu… Celé mesto sa zmenilo vo cintorín. „Celkovo zomrelo viac ako osemdesiat tisíc ľudí (pre porovnanie: po atómovom výbuchu v Hirošime bolo zabitých sedemdesiat tisíc ľudí, v Nagasaki šesťdesiat tisíc) . Z 9 158 budov bolo 6 532 zničených. A prečo sme spomenuli práve na tieto mestá? Veď predsa k požiaru Moskvy došlo viac ako sto tridsať rokov pred Hirošimou. Vtedy o žiadnych jadrových zbraniach, ani o chorobe z ožiarenia nikto nikdy nepočul. Pretože ešte neboli. Alebo už boli?
Mimochodom, zvýšená hladina radiačného pozadia v centre Moskvy tvorí charakteristickú škvrnu s „plameňom“, rozšíreným smerom na juh.

Epicentrum škvrny je v tom mieste, na ktoré bol výhľad z okien dvoch dôstojníkov spomínaných v pamätiach grófa de Ségur. Tých, čo videli, že paláce boli spočiatku osvetlené a potom sa zrútili. Nachádzali sa v epicentre.

Oficiálna veda presne nevie, kto zapálil Moskvu. Francúzi sa vtedy domnievali, že to urobili samotní Moskovčania. A dokonca potom štyristo údajných „podpaľačov“ postrieľali. Rusi zas predpokladali, že za všetkým je „korzické monštrum“, ktoré s vrodenou krvilačnosťou zničilo obrovské mesto a desiatky tisíc ľudí, vrátane tridsiatich tisíc vlastných vojakov a dôstojníkov.
Ale bolo to tak? Francúzi Moskvu zapáliť nepotrebovali. V prvom rade – blížila sa zima. A z Moskvy do Paríža, to je pekný kus cesty. Okrem toho Moskvu Napoleon potreboval ako tromf na rokovanie pri predpokladaných mierových rozhovoroch. Moskovčanom bolo zapálenie tiež k ničomu – blížila sa krutá zima. A bez ohľadu na okupáciu, musia nejako prežiť. Mimo tridsiatich tisíc zranených, v plameňoch zahynulo aj dvadsať tisíc obyvateľov, ktorým sa nepodarilo opustiť mesto včas.

Čo sa týka záujmov imperátora Alexandra I. – tu sú už veľmi vážne pochybnosti. O pol roka neskôr, 5. marca 1813 sa prišiel rozlúčiť s Kutuzovom, ktorý umieral. Za zástenou okolo postele kniežaťa bol jeden z jeho úradníkov, Krupenikov. Ten tiež zachoval pre potomkov obsah posledného rozhovoru Kutuzova s Alexandrom I .:
„Odpusť mi, Michail Ilarionovič!“ – povedal cár.

„Odpúšťam ti, gosudar, ale Rusko vám to nikdy neodpustí,“ – odpovedal poľný maršal.

Za čo imperátor žiadal odpustenie od Kutuzova? Že by za jeho prísne tajný príkaz na opustenie Moskvy? Alebo za to, čo sa s ňou stalo po jeho odchode?
Krátko pred inváziou Alexander I. povedal rakúskemu veľvyslancovi: „Predpokladám, že na začiatku vojny nás čakajú porážky, ale na to som pripravený; až budem ustupovať, zanechám za sebou pustatinu.“ Krvavá nočná mora slavkovskej porážky možno zanechala v duši imperátora strach a tiež presvedčenie o neporaziteľnosti Bonaparta. Alebo o nemožnosti poraziť ho obyčajnými prostriedkami. A mohlo ho to tlačiť k hľadaniu prostriedkov neobyčajných …

Alebo poslúchol niečie rady? Či snáď rozkazy?!

Či tak alebo onak, minimálne imperátor o tom mal vedieť. Preto tiež prikázal vydať Moskvu Francúzom. Ale všetku zodpovednosť za to zvalil na Kutuzova. Ak by totiž rozkaz na vydanie Moskvy vyšiel z úst cára, jeho vláda by potom už netrvala dlho. Dokonca aj ohromná autorita a sláva Kutuzova s ťažkosťami ťažobu tohto rozhodnutia vydržala.

Tak kto vlastne organizoval tak hroznú pascu na Napoleona? V čí prospech bolo toto všetko? Kto bol zaprisahaným nepriateľom tohto uchvatiteľa?

Moderní historici sa smejú hlúpemu Bonapartovi, ktorý sedel pred Moskvou a čakal, až mu bojari prinesú kľúče od mesta. Lenže tou dobou už v Ruskom impériu žiadni bojari neboli! A vo Veľkej Tartárii boli?

Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ. Nebolo by teda prekvapujúce, keby Napoleon hľadal spojenie s veľmocou bojujúcou s Britániou a Ruskom a počítal s jej pomocou pri rozdrvení jedného i druhého. A pri tom zároveň uskutočnil svoj veľký tajný sen – vyňať z britskej koruny jej najlepší klenot – Indiu. Ak by sa vojenské spojenectvo Francúzska a Tartárie uskutočnilo, vlastníctvo Východoindickej spoločnosti v Indii by veľmi rýchlo zmenilo vlastníkov a Napoleon by jedným ťažením rozdrvil oboch svojich úhlavných nepriateľov a navyše získal rozprávkovo bohatú Indiu. Takýto plán by už vysvetľoval obrovské úsilie a náklady na ťaženie najväčšej armády tej doby.

Na dodržiavanie britských záujmov v Rusku vtedy dohliadal vyslanec Earl Cathcart, ktorý sa preslávil svojou krutosťou a nezmyselným bombardovaním Kodane v roku 1807. Vtedy počas troch nocí päťdesiat anglických bojových lodí vystrelilo štyridsať tisíc palubných sálv a zrovnalo so zemou tretinu dánskeho hlavného mesta. Predtým Cathcart dokázal vyniknúť vo vojne s britskými kolóniami v Severnej Amerike, zabojoval si v Španielsku a vo Flámsku a vysporiadal sa s antibritskými prejavmi v Írsku, za čo bol povýšený na generála a pasovaný na rytiera Rádu bodliaka. V čase napoleonskej invázie bol lord Cathcart členom sprievodu Alexandra I. a v septembri 1813 – v prvom výročí požiaru Moskvy (!) – bol kráľovským výnosom vyznamenaný Andrejevskou stuhou. Poľný maršal Rumjancev bol vyznamenaný Rádom svätého Ondreja za zadržanie Kolberga v čase Sedemročnej vojny. Knieža Potemkin za víťazstvo v rusko-tureckej vojne a Küçük-Kaynarcskú mierovú zmluvu. Suvorov za obranu Kinburna a za Focsani. Bolo by celkom zaujímavé vedieť, za aký absolútne výnimočný čin získal najvyššie vyznamenanie Ruského impéria britský veľvyslanec …

Asi za v pravú chvíľu poskytnutú radu. A tiež za zorganizovanie celej operácie. Presnejšie za sprostredkovanie v jej organizácii. Pretože hlavnú úlohu v moskovskej tragédii zohrali ďalšie sily … Okrem Británie mal Napoleon ešte jedného mocného nepriateľa. Ďaleko ľstivejšieho a nebezpečnejšieho. Bratia Rothschildovci ruskými panovníkmi vyznamenaní neboli. A neboli uvedení v súvislosti s Napoleonovým ťažením na Moskvu, ani nikde inde. Ale jeho porážka sa bez ich účasti obísť nemohla (a ani nezaobišla). Berme do úvahy prefíkanosť tejto rodiny a množstvo špiónov, ktoré si vydržiavali. A tiež autoritu Rothschildovcov v židovskej diaspóre a blízkosť k vládnucim kruhom Európy. A tiež tých, čo stáli v tieni týchto kruhov a ťahali za povrázky. Dá sa predpokladať, že rodina Rothschildovcov mala kontakt s najvyšším vrcholom pyramídy. Myslím s tými, ktorí sa nachádzajú ešte vyššie a kontrolujú dianie na Zemi. Čím Napoleon znepríjemňoval život rodine Rothschildovcov? V podstate ničím. Až na jeho razantné odvolanie sa na Conseil d'État v roku 1806 v súvislosti so sťažnosťami na úžeru Židov. Dovtedy správanie Bonaparta ničím svoju antisemitskú podstatu nevykazovalo. Dokonca naopak! Ale dlho to nevydržalo. Po alsaskom prevolaní bolo o osude trúfalého korzického povýšenca, ktorý po nespočetných víťazstvách v Európe stratil intuíciu, rozhodnuté. Víťazstvo náhle skončilo. Sláva spadla pod stôl. Neuplynuli tri roky a jeho impérium postihla veľmi vážna ekonomická kríza. Medzi obyvateľstvom prepukali nepokoje. Atentáty nasledovali jeden za druhým. Ruský cár, ktorý sa mu ešte nedávno zaprisahal večnou láskou, sa zrazu stal drzým. A odmietol zaň vydať svoju sestru. Najskôr jednu, potom druhú. Bolo jasné, že sa chystá škandál. Napriek tomu Bonaparte dokázal dosiahnuť svoje – zobral obrovské vojsko a zvyšok bol iba dielom techniky. Doslova.

V dôsledku napoleonskej invázie činili straty ruskej armády asi 300 tisíc vojakov. Skutočné straty na obyvateľstve však aj napriek existencii ohromného množstva archívnych dokumentov, memoárov a vedeckých prác o histórii tejto vojny, nie sú presne známe. Objavujú sa len odhady – 850 tisíc životov. Je to obrovské číslo, a preto radšej po svojich skúsenostiach nebudeme historikom slepo veriť a jednoduchými matematickými úkonmi si to skúsime overiť.

Presné štatistické údaje o počte obyvateľov v tej dobe je veľmi ťažké zistiť, a tým skôr si ich overiť, pretože hranice územia sa stále menili a pravidlá pre sčítanie neboli vždy rovnaké. Z radu rôznych údajov vychádzajme zo zistení uznávaného historického demografa V.M. Kabuzana, ktorý sa zaoberal revíziami obyvateľov prebiehajúcich v rôznych intervaloch na území Ruského impéria od čias Petra I. Vyberáme päť položiek zahŕňajúcich inkriminované obdobie, z ktorých je na prvý pohľad zrejmý výrazný pokles počtu obyvateľov v období medzi rokmi 1811 a 1815: sčítanie v roku 1795 – 17,8 mil. mužov (pôvodne boli evidovaní iba muži!)
sčítaní v roku 1811 – 21,3 mil. mužov
sčítaní v roku 1815 – 18,8 mil. mužov
sčítaní v roku 1833 – 23,1 mil . mužov
sčítanie v roku 1851 – 27,2 mil. mužov
Ak by nárast počtu obyvateľov prebiehal tak ako v rokoch invázii predchádzajúcich, teda asi 218 tisíc mužov ročne, v roku 1815 by krajina mala mať 22,1 miliónov mužov. Podľa sčítania ich však bolo len 18,8. Chýba nám tu teda viac ako 3,3 milióna mužov. Keď navyše uvážime, že sa jedná iba o mužskú polovicu národa, a číslo patrične zvýšime o ženy, dôjdeme k hrozivej sume. Oficiálne uvádzané čísla sú teda niekoľkonásobne podhodnotené! Prečo?
Možno objasniť tak ohromné množstvo mŕtvych len vinou vojny, hladu, chorôb a zimou? „Korzické monštrum“ pri všetkej svojej krvilačnosti si civilného obyvateľstva nevšímal. Ustupujúce ruské vojská podľa príkazu cára za sebou nechávali po starej smolenskej ceste spálenú zem, kedy vypálili stovky miest a obcí, ale obyvateľov nestrieľali. Pritom oficiálna historická veda sa len trochu nejasne zmieňuje o ukončení partizánskej vojny. Vraj vyhnali protivníka, a tak bol koniec. Kyje išli na kúrenie a meče do radlíc. Historici bez veľkého počítania odpísali straty civilného obyvateľstva na účet vojny a kruté zimy 1812 – 1813. Ale možno ľudová vojna nestíchla sama od seba a desať percent obyvateľov nezomrelo len hladom a zimou. Čo keď roľníci, ktorí so zbraňou v ruke ubránili svoju vlasť, sa pritom rozpamätali na svoju dávnu príslušnosť k Tartárii a zbrane obrátili proti okupantom? A ak by toto bol dôvod tak vysokých strát na životoch, je nepochybné, že Romanovskí prepisovači dejín by ho práve takto vyzmizíkovali. No čo, berte to len ako možnosť …